Riešenie sporov o doménové mená pod TLD .eu
Rastislav Guľaša / 10. 09. 2007, 00:00
Od roku 2005 môžeme registrovať doménové mená pod európskou doménou prvej úrovne .eu. Dobre zvolené doménové meno znamená výhodu voči konkurentom, môže osloviť zákazníka, zviditeľniť podnikateľa a preto sa čoraz viac siaha aj po európskej doméne. Protichodné záujmy a nie vždy férové súťaženie na trhu prináša spory o to, kto môže lukratívnu doménu využiť vo svoj prospech. Ako sa domôcť svojich práv v prípade protiprávnej registrácie sa dočítate v tomto článku.
Proces prípravy a spustenia „európskej domény" bol odštartovaný v roku 2000 v súvislosti s európskou iniciatívou eEurope 2002. Na jeho konci je prepracovaný právny rámec TLD .eu., ktorý stanovuje podmienky jej prevádzkovania, ako aj podmienky registrácie, prevodu, zrušenia a riešenia sporov o domény druhej úrovne pod touto TLD [1].
Systém registrácie je dvojstupňový a podobá sa na ten, ktorý poznáme u nás pod TLD .sk. TLD .eu spravuje EURid, nezisková organizácia so sídlom v Bruseli, určená Európskou Komisiou. Domény druhej úrovne smú registrovať registrátori, ktorí spĺňajú podmienky uložené príslušnými nariadeniami EURid.
Ako vznikajú spory
Pôvodná funkcia doménových mien - jednoduchšie zapamätanie si sieťovej adresy počítača - s rozvojom internetu dávno nadobudla nový rozmer. Doménové mená sa stali identifikátorom, pod ktorým podnikateľ vystupuje, ktorým sa odlišuje a ktorým sa snaží zafixovať v povedomí zákazníkov a obchodných partnerov. Dobre zvolené doménové meno je veľkou konkurenčnou výhodou a môže mať aj vysokú trhovú hodnotu.
Doménové meno však môže kolidovať s právom na označenie, ktoré prislúcha inej osobe. Najčastejšie sa jedná o právo na označenie osoby (priezvisko), obchodné meno, slovnú ochrannú známku, ochrannú známku, ktorá je všeobecne známa alebo zemepisné názvy a zapísané označenia pôvodu. Keďže doménové meno môže byť pod konkrétnou doménou prvej úrovne registrované iba raz, vzniká kolízia záujmov držiteľa domény a osoby, ktorej prislúcha právo na označenie a ktorá s registráciou alebo spôsobom využívania domény nemusí byť spokojná. Vzniká spor.
Pokiaľ bol pri registrácii domény úmysel získať majetkový alebo iný prospech na úkor toho, kto je oprávnený niektoré zo spomínaných druhov označení používať, ide o „domain grabbing" - registrovanie názvov, ktoré môžu byť neskôr obchodne zaujímavé bez toho, aby ich držiteľ využíval na svoju činnosť - alebo „cybersquatting" - zaregistrovanie obchodného mena nejakej významnej obchodnej spoločnosti alebo známeho výrobku preto, aby boli neskôr „výhodne predané" alebo aby ich konkurencia nemohla využiť, prípadne aby sa na stránkach mohlo firme alebo dotknutému výrobku škodiť.
Špekulatívne registrácie a zneužívanie registrácie podľa regulačného rámca TLD .eu
Spor je potrebné riešiť vtedy, keď zistíme, že doménové meno,
a) ktoré chceme registrovať a máme príslušné právo na označenie, je už registrované, alebo
b) ktoré je zhodné alebo hrozí nebezpečenstvo zámeny s označením, ku ktorému máme právo, bolo registrované alebo sa používa v zlej viere
a máme do činenia s domain grabbing alebo cybersquatting.
Podľa regulačného rámca pre TLD .eu pri registrácii nie je potrebné preukazovať, či predmetné doménové meno smieme používať na základe nejakého osobitného práva. Doménové meno musí splniť iba základné požiadavky na jeho registráciu (minimálny počet znakov, povolené znaky atď.) a nesmie sa zhodovať s jedným zo zverejnených geografických a geopolitických označení vyhradených pre jednotlivé krajiny spoločenstva alebo označeniami vyhradenými pre orgány spoločenstva. Doménové meno je potom prípustné registrovať.
Podrobnosti registrácie sa skúmajú až v prípade sporu. Dôvodom pre zrušenie registrácie doménového mena je neexistencia legitímneho záujmu a registrácia v zlej viere.
Je možné, že po zaregistrovaní doménového mena ten, kto má právo na označenie, s ktorým je doménové meno zhodné alebo zameniteľné, bude namietať neoprávnenosť jeho používania u držiteľa domény. Ak aj držiteľ domény disponuje rovnakým právom - napr. si ako doménové označenie registroval svoje priezvisko a sporí sa s menovcom - aplikuje sa princíp „kto prv príde, ten prv melie" (first come first served principle) zakotvený v regulačnom rámci [1].
V opačnom prípade, teda ak držiteľ nepreukáže právo používať označenie, ktoré je zhodné s doménovým označením, alebo hrozí nebezpečenstvo zámeny, v spore sa skúma, či mal držiteľ na registrácii dotknutého doménového označenia legitímny záujem. Záujem je legitímny:
a) ak bolo doménové meno používané na ponúkanie tovarov a služieb ešte pred vznikom sporu, alebo na to preukázateľne urobil potrebné kroky,
b) držiteľ doménového mena, ktorý je podnikateľom, inou právnickou alebo fyzickou osobou, je pod názvom tvoriacim doménové meno všeobecne známy,
c) držiteľ doménu používa legitímnym spôsobom na nepodnikateľské účely bez úmyslu klamať spotrebiteľa alebo poškodiť reputáciu mena, ku ktorému má právo niekto iný.
Doménové meno ďalej nesmie byť registrované v zlej viere. Zlá viera sa rovnako, ako legitímny záujem, neskúma pri registrácii, ale až v prípade prejednávania sporu. Zlá viera sa považuje za preukázanú, ak okolnosti nasvedčujú tomu, že doménové meno bolo registrované alebo nadobudnuté (prevodom) za účelom predaja, prenájmu alebo prevodu tomu, kto má právo na označenie. To možno preukázať priamo napríklad tým, že držiteľ ponúkol doménu na predaj, ale aj tým, že doménu nepoužíval relevantným spôsobom viac, ako dva roky odo dňa registrácie. Držiteľ doménového mena, ktorý je podozrivý z registrácie v zlej viere, môže v čase začatia sporu vyhlásiť, že má záujem doménu využívať relevantným spôsobom. Ak tak neurobí do šesť mesiacov, zlá viera sa považuje za preukázanú.
O používanie v zlej viere ide aj vtedy, ak bolo doménové meno registrované za primárne účelom narušenia profesných aktivít konkurenta, alebo bolo zámerne použité na pritiahnutie pozornosti používateľov Internetu za účelom dosiahnutia zisku jeho držiteľa zneužitím možnosti zámeny s označením, ku ktorému držiteľ nemá právo. V prípade osobných mien je konaním v zlej viere registrácia doménového mena, ktoré sa zhoduje s osobným menom, pri ktorom preukázateľne neexistuje žiadna väzba s držiteľom.
Kto spory rozhoduje
Obetiam domain grabbingu a cybersquattingu dlho neostávalo iné, ako sa ochrany svojich práv dožadovať na riadnych súdoch jednotlivých krajín. Vzhľadom na globálne pôsobenie domén a príslušnosť squatterov k rôznym teritóriám sveta bolo (a stále je) problematické efektívne sa domáhať súdnej ochrany v prípadoch týkajúcich sa doménových mien. Žalovať v inom štáte je pre neznalosť cudzieho práva, finančnú a časovú náročnosť, ktorú súdne konanie v zahraničí obnáša, dosť ťažké.
Organizácia ICANN[2] preto pristúpila k vydaniu pravidiel pre rozhodovanie sporov týkajúcich sa doménových mien, ktoré aplikuje (a spory rozhoduje) WIPO[3] a nezhody rieši formou alternatívneho riešenia sporov[4]. Rozhodovanie sporov je takto omnoho rýchlejšie, jednoduchšie, lacnejšie a efektívnejšie, ako v konaniach tradičných súdov - a je pre sporové strany záväzné. I keď tieto pravidlá sa vzťahujú iba na spory týkajúce sa domén prvej úrovne, podobný princíp sa začal uplatňovať aj pri doménach druhej úrovne. Či sa pri riešení sporov využije alternatívny model, alebo bude rozhodovanie sporov o domény ponechané tradičným súdom, záleží od dohody ICANN a správcu konkrétnej domény prvej úrovne.
V prípade TLD .eu sa pri rozhodovaní sporov držiteľov domén a osôb, ktoré sa domáhajú práv k týmto označeniam, využíva alternatívne riešenie sporov (Alternative Dispute Resolution). Spory teda nerozhodujú tradičné súdy, alebo iné štátne orgány, ale nezávislý arbiter, ktorého rozhodnutie je konečné. Arbitrom bol určený Rozhodčí soud při Hospodářské komoře ČR a Agrární komoře ČR so sídlom v Prahe (Rozhodčí soud).
Rohodčí soud ako poskytovateľ alternatívneho riešenia sporov týkajúcich sa domén pod TLD .eu prejednáva spory, kde sa žalujúca strana domáha zrušenia alebo prevodu sporného doménového mena a spory proti EURid týkajúce sa jeho rozhodnutí. Do pôsobnosti Rozhodčího soudu nepatria spory medzi registrátormi a držiteľmi domén (alebo tretími osobami), príslušnosť sa určí podľa zmluvy alebo vnútroštátneho práva.
Proces alternatívneho riešenia sporov je rýchly, flexibilný a oveľa menej formálny ako pri tradičných súdoch. Môže prebiehať v jednom z dvadsiatich jazykov. Začína sa spravidla podaním žalobného návrhu na pripravenom formulári prostredníctvom on-line platformy Rozhodčího soudu.
Ako žalovať
Ak sa chceme brániť proti domain grabbingu alebo cybersquattingu a nebolo možné s držiteľom inkriminovaných domén dosiahnuť dohodu, neostáva nám nič iné, ako požiadať o rozhodnutie nezávislého arbitra. Ak chceme využiť ADR poskytované Rozhodčím soudem, vyplníme a doručíme mu žalobný návrh (žalobu).
V žalobnom návrhu je potrebné uviesť identifikáciu žalobcu (teda našu), vrátane osoby oprávneného zástupcu, ak sa v konaní chceme nechať zastúpiť inou osobou; preferovaný spôsob komunikácie v konaní (elektronickou poštou, písomne, faxom); identifikáciu žalovanej strany; ďalej označiť doménové meno alebo mená, ktoré je predmetom sporu a špecifikáciu žalobného nároku, t.j. ako má súd rozhodnúť - prípustné je žiadať alebo zrušenie registrácie domény alebo prevod doménového mena na žalobcu. V žalobnom návrhu ďalej uvedieme, či žiadame, aby Rozhodčí soud rozhodoval v jednočlennom alebo trojčlennom senáte a v prípade druhého navrhneme mená členov senátu. Jednou z najdôležitejších častí žalobného návrhu je prirodzene uvedenie faktických a právnych dôvodov, na ktorých je žaloba založená. V tejto časti je potrebné čo najlepšie opísať existujúci skutkový stav (kedy bola doména registrovaná, ako je/nie je prevádzkovaná, aké tovary alebo služby sa prostredníctvom nej ponúkajú, do akých práv žalobcu bolo zasiahnuté a ako, z čoho možno usudzovať na konanie žalovaného v zlej viere, aké je nebezpečenstvo zámeny a podobne) a oprieť sa o skutkové podstaty špekulatívnej registrácie a zneužívania registrácie uvedené vyššie[5]. Tvrdenia uvedené v žalobe musia byť podložené listinnými alebo inými dôkazmi vrátane dokladov o právach, na ktorých sa žaloba zakladá a doplnené vyhlásením žalobcu o ich úplnosti a správnosti.
Podmienkou konania je zaplatenie poplatku Rozhodčímu soudu. Poplatok sa skladá z odmeny rozhodcov a administratívneho poplatku. Napríklad poplatok pri rozhodovaní sporu týkajúceho sa jednej až dvoch domén jedným rozhodcom je €1000 + 875, spolu teda €1875.
Priebeh ďalšieho konania závisí od druhu nároku, ktorý je v žalobe obsiahnutý a skutkového stavu. Žalovaný v každom prípade dostane v konaní priestor na to, aby sa k žalobnému návrhu v určenej lehote vyjadril. V prípade potreby môže senát rozhodnúť o ústnom konaní (či už s účastníkmi osobne, alebo prostredníctvom komunikačných technológií).
Rozhodca alebo senát po zvážení prípadu o žalobe rozhodnú a rozhodnutie zašlú do jedného mesiaca odo dňa prijatia vyjadrenia žalovaného k návrhu (alebo dňa, kedy márne uplynula lehota na vyjadrenie).
Rozhodnutie Rozhodčího soudu je záväzné pre strany sporu a pre EURid, ktorý rozhodnutie do tridsať dní po jeho doručení Rozhodčím soudem vykoná (teda zruší registráciu, alebo vykoná prevod). Rozhodnutie je konečné a nemožno sa proti nemu odvolať. Regulačný rámec TLD .eu však nevylučuje podanie žaloby mimo procesu ADR pred Rozhodčím soudem a absolvovať klasické súdne konanie, pričom príslušnosť súdu sa určí podľa sídla registrátora spornej domény.
Pred týmto súdom je potom potrebné žalovať aj náhradu trov ADR konania pred Rozhodčím soudem, nakoľko ten nemá dostatok právomoci na to, aby neúspešnú stranu ADR konania zaviazal na zaplatenie poplatku Rozhodčímu soudu. Ako už bolo uvedené, výsledkom konania Rozhodčího soudu len zrušenie registrácie, alebo prevod domény.
Záver
Spor o doménové meno pod TLD .eu môže byť v porovnaní s klasickou cestou rýchlo a efektívne rozhodnutý vďaka jednoznačnej právnej úprave regulačného rámca a alternatívnemu riešeniu sporov. Sporiť sa však oplatí iba vtedy, ak hodnota doménového mena prevyšuje poplatok za ADR konanie, nakoľko nárokovať zaplatený polatok od žalovaného je možné iba klasicou cestou súdneho konania.
Poznámky:
[1] Jedná sa o Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 733/2002 z 22. 4. 2002 o implementácii domény najvyššej úrovne .eu (OJ: L 113 , 30/04/2002 P. 0001 - 0005; v angličtine tu(PDF))a Nariadenie Komisie č. 874/2004 z 28. 4. 2004 o pravidlách týkajúcich sa implementácie a prevádzkovania domény najvyššej úrovne .eu a princípov registrácie v znení Nariadenia Komisie č. 1654/2005 z 10. 10. 2005 (konsolidovaný text v angličtine (PDF)).
[2] Internet Corporation for Assigned Names and Numbers je neziskovou organizáciou, ktorá spravuje prideľovanie doménových mien a IP adries na globálnej úrovni.
[3] World Intellectual Property Organization je jednou z špecializovaných organizácií OSN na zabezpečovanie celosvetovej ochrany práv duševného vlastníctva a pre ICANN pôsobí ako špecializovaný arbitrážny orgán pre rozhodovanie sporov formou Alternative Dispute Resolution. Popri WIPO je to ešte Asian Domain Name Dispute Resolution Centre, CPR - Institute For Dispute Resolution a The National Arbitration Forum.
[4] UDRP - Uniform Domain Name Dispute Resolution Policy
[5] podľa Článku 21 citovanej smernice 874/2004 v znení smernice č. 1654/2005.